Nastane to dosť často, keď za sebou zatvorím dvere a chcem byť sama. Kŕčovito hľadám úkryt, skrývam sa pred svetlom. Preto v tej chvíli večer vždy zhasnem.
Výdych. Áno, to nasleduje. Akoby padal kameň zo srdca. Obrovský balvan úľavy. Ale úľavy z čoho?
Zahnám všetky myšlienky, akoby to boli otravné muchy. V tichu a tme sa schúlim, chrbát opriem o roh svojej postele, ruky opášem kol nôh a brada mi spočinie na kolenách. Pomaly dýcham. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Nič iné nevnímam. Čím dlhšie trvá ticho, tým sa viac vznášam, akoby padali reťaze. Padajú mŕtve, ani nerinčia, v tej tichosti zanikajú. Krídla. Moje krídla rastú, stúpajú hore, k stropu mojej izby. Sú zrazu mohutné a žiarivé.
Vtedy ich cítim. Posteľ zmizne a oni sa o mňa opierajú. Dvojičky. Nikdy som ich nevidela, nikdy som sa neotočila, aby som sa presvedčila, že to nie je iba výplod mojej fantázie, či sú skutočné.
Niekedy vidieť neznačí vedieť.
Rozprávali sme sa. Často. Prostredníctvom modlitieb a smiechu. Vtedy som sa naozaj cítila čistá.
Keď mi mamina hovorila o tej smrti(i keď smrť je len koniec života na zemi), bolo mi clivo. Zrazu ma začala prenasledovať myšlienka, aké by to bolo, keby sme ich mali. Bolo to kruté. Ako pre nich, tak pre ňu. I pre nás. Pre mňa...
Doteraz nad tým plače. Ale neľutuje. Nesmie.
Skutočnosť, že nežijú mi ale nezabráni sa s nimi rozprávať. Veď sú moji blízki, takže ja som z časti oni a aj cez mnohé skutočnosti tvoríme gestalt, síce polámaný, ale pravý.
Je mi ľúto i keď viem, že by mi nemalo. Ale oni to chápu a nie sú tu len preto, aby súdili, ale pre niečo dôležitejšie. Aby počúvali. Pochopili. Liečili. Tichou, ale nesmierne veľkou láskou.
Dnes viem, že oni mi často vedú ruku, keď píšem básne v skľúčenom opojení osamelosti bytia jednej osoby. Trhajú mi kľúč z rúk, keď sa ho pokúšam odhodiť čo naďalej, kľúč od mojej schránky, ulity, zo strachu z ďalšieho nezmyselného sklamania. Objímajú ma, keď tak veľmi potrebujem teplo objatia.
Tak prečo tak kričím? Prečo tak túžim po vysvetleniach, keď viem, že sú úplne zbytočné? Hľadám vinníka? Ukájam žiaľ?
Asi. To slovo ma štve. Je také... neúplné. Aj ja som neúplná. Moje časti mi boli odobraté, ostalo ich iba pár. Rodina a jeden zblúdilý princ.
Vždy keď sa do tej tmy dívam, pozerám cez ňu, akoby to bola iba hmla, ktorá čoskoro pominie. Ako zastretý zrak trýznený bolesťou.
Raz moja rodina nájde šťastie v maličkostiach a môj princ mi zaklope priamo na dvere. A celý život budem hľadať, zbierať, túžiť. Zaceľovať rany po trhlinách.
Ale tých, čo som stratila, tí klopať nevedia. Preto si tu znova sadám snáď po stý krát a rozprávam. Znova počujem smiech. A keď sa pomodlíme, objímu ma a ja viem, že prídem. Znova.
Raz ich uvidím. Tam, kde sa stretneme všetci. Niekedy si to predstavujem, ale viem, že nesmiem zájsť ďaleko. Mám byť ešte človekom.
A tak sa odlepím od rohu postele, kosti zapraskotajú, pozadie sa mi prebúdza zo stuhnutia a na rukách mi rastú nové reťaze. Teplo na chrbte ma opúšťa a ja viem, že odchádzajú. Viem a cítim, ako mi kývajú. Chvíľkovo oslepnem a vhupnem do reality.
Raz ich uvidím, určite ich uvidím.
I keď viem, že nie v tomto živote.
Spojenie prerušia zatvorené dvere. Nie však úplne. Iba nateraz.
9.3. 07
Komentáre