To ráno nebola len tak náhodou zatiahnutá obloha. Vtáci nečvirikali, už dávno nebolo o čom. Všetko bolo akoby naopak. To čo sa malo stať sa nestalo. No On si kráčal od Nej vdiaľ so síce smútkom na perách, ale ²voľný².
„Nemôžem už znášať tiaž sveta tohoto. Nemôžem zhasínať, pretože tak veľmi túžim horieť divokým plameňom! Vzbúrila sa moja duša, chce ísť von! Preto urobím túto vec - Najväčší hriech zo všetkých hriechov ľudí!“
Opustil Ju. Veď boli spolu nekonečne dlho! A tak odišiel. Básnik, kvetina a zároveň burina spoločnosti. Dnes sám a rozpoltený.
„Nemôžem už znášať tú bolesť, špinu, bojím sa, že to ani Láska nezmyje!“ nechcel sa už nikdy vrátiť.
A Ona? Ochorela. Náhle.
Už sa nesmiala. Nespievala. Ba ani už nekreslila. Aj hovoriť prestala. Len tichučko chradla.
Potichu v záhyboch svojej postele šepkala: „Sen tisíc a jednej noci, sen mojej nesmrteľnosti, teraz tu v slzách držím jeho kúsočky... Troska … to som, tým som sa stala. Vzdala som to – už dávno. Asi už vopred vedeli, že to nedokážem.“
Nastali temné dni. Cítila, že aj tie pomaly končia, tmu pod slnkom zachvíľu vystrieda tma ožiarená. Ona horela, taktiež sa sama trestala, vraj aby nezabudla.
A šepkala: „V mojej hlave som už dnes znova po stý krát zabudnutá, čo som si už nepamätám! Pravda, áno tá mi búši v hlave, je to strašné, čo som pokazila? Asi som málo prosila či snáď sa málo snažila? Žobroniť však neviem, žiaľ, ani povedať čo cítim! Nemyslím, že to takto vydržím, nebudete to vedieť...“ A Oni nevedeli, nik z jej rodiny či okolia o tom nevedel.
A Jeho zatiaľ niesli nohy cestou-necestou cez šíre pláne zabudnutia, už nebojoval, nie, všetci sa len nemo prizerali jeho trápeniu, pretože raz chcel niečo zmeniť. A ... stal sa sám sebe nepriateľom.
Tma začala byť hustejšia ako atrament, čierna krása ľalií, boli skoro všade okolo, snažila sa z posledných síl odplašiť chorobu svetlom svojej duše, no pomaly vyhasínala. Bola unavená všetkým viac ako životom.
„Ach Bože, znova prosím o milosť, i keď viem, že odpustenie teraz nie je možné, tú vraždu mi neodpustíš...“
Oči nevydržali bolesť, po lícach Jej začali stekať slzy. A potom nastala čiernočierna tma.
Potuloval sa kde tu. Toľko krajín, toľko miest, toľko času. Kráčal ulicami sám, sám medzi tým húfom slepých a pomáhal. Pomáhal vyčarovať úsmev, ukázať radosť maličkostí ako sprievodca, svetlo v temnote. Básnik. A potom pochopil, že im ukazoval to, čo mu najviac chýbalo. Pochopil, že sa musí vrátiť. K Nej. Teraz už vedel, že to chce najviac, v čom sloboda pramení. Aký len bol sebecký. V rýchlosti skrýval slzy, chcel to napraviť. Môj Básnik.
Trvalo to nekonečne dlho. Ticho. Ale zrazu ku mne začali prenikať paprsky svetla a plakala som, ale od šťastia. Cítila som ho, áno, vrátil sa! „Vrátil som sa, aby som zachránil ten kúsok lásky, ktorá nás spája!“ Objala som ho! Tak tuho a mocne, pociťovala som nádherné teplo. Usmial sa a opätoval mi objatie.
A tak sme sa znovu spojili, naše telá splynuli, navždy a On vtiahol do seba všetku temnotu, ktorá ma obklopovala, až nakoniec znova nastalo ticho. Ale toto ticho bolo iné. Toto liečilo.
Znova som BÁSNIK, celý, znovuzrodený!
Strom bez lístia, dnes už iba jeho peň stojí (na pamiatku), vyschnutý a prežratý červami a ani tie tam dlho neostali. Dnes však rozkvitli na ňom puky nádeje, dnes črepy prítomnosti nedorežú moje ruky, krása anjelov v mojej hlave bude večná, preto vďaka mu patrí, môjmu princovi, môjmu Básnikoví.
Je môj priateľ od srdca,
Je ako verný sprievodca,
S ním prežívam každý deň,
Je stále so mnou – Môj verný Tieň!
Cez všetky tie ohnivé jazerá spomienok povedú moje kroky, bolesť jednu iba za druhú vymením, nech!, odtrpím to, veď som Básnik!
Tak fakt neviem, načo sa asi premení, MOJA BOLESŤ, keď skameniem.
Asi to od začiatku pramení, neviem, či ju unesiem.
A tak strasiem zo seba mráz, ďalšiu spomienku zabudnem, bude to asi posledný raz, pretože vedie ma nádej, vedie ma v deň i nocou, preto viem, že osud zmeniť raz dokážem... : )
Komentáre
:)